- Jon jość mir naš, Jaki zrabiŭ z dvuch adno
i zrujnavaŭ pieraškodu pasiaredzinie,
Skasavaŭšy varožaść Płoćciu Svajoju.
Da efiescaŭ 2:14–15.
Ad radavoha hniazda Dastajeŭskich, Dastojeva na siońniašniaj Bieraściejščynie, da kolišniaj siadziby Kalinoŭskich u Jakušoŭcy pad Śvisłačču — para hadzin
Akurat u Žyrovičach, na paŭdarozie pamiž Kalinoŭskim i Dastajeŭskim, uŚviata-Uśpienskim staŭrapihijalnym mužčynskim manastyry, słužyć były dysident, paet i fiłosaf Aleh Biembiel, ciapier — inak Mikałaj, aŭtar hłybokaha chryścijanskaha ese «Dastajeŭski i Kalinoŭski».
U pieradśmiarotnym stanie, ź nievylečnaj jazvaj Aleh Biembiel na paru dzion pryjechaŭ u Žyrovičy. Pakajaŭsia, pryniaŭ Boha, atrymaŭ acaleńnie i zastaŭsia tut na ŭsio žyćcio. Śvietły, zaŭsiody ŭśmiešlivy, inak Mikałaj ciapier pakazvaje zajezdžym naviednikam abiciel i navakolle. Piša chryścijanskija vieršy
Viadoma, Dastajeŭski — naš.
Rod Dastajeŭskich šlachieckaha hierba «Radvan» biare pačatak z ChV st. na Pinščynie.U 1577 Stefan Ivanavič Dastajeŭski, ziamianin mienski, atrymaŭ ad svajho ciozki karala Ściapana Batury pryvilej na Mienski Uźniasienski
Narodžany ŭ Maskvie, u maładości revalucyjanier, u 1849 prysudžany da śmiarotnaj kary za publičnaje ahučvańnie lista Bialinskaha (rasstreł zamienieny na źniavoleńnie) — užo na katarzie, čytajučy padoranaje žonkami dziekabrystaŭ Jevanhielle, Dastajeŭski saśpieŭ jak viernik. Jahonaja zachaplalnaja blizkaść i zrazumiełaść dla jeŭrapiejcaŭ — vynik mientalnaj lićvinskaści i ŭsioj istotaj pieražytaha chryścijanstva. U «zahadkavaj rasiejskaj dušy», jakuju tak lubiać šukać u prozie Dastajeŭskaha, kali pryhledziecca pilna, nasamreč praśviečvaje biełaruskaja hłybinia.
A biełarus Kastuś Kalinoŭski revalucyjanieram i zahinuŭ. Navučeniec Śvisłackaj prahimnazii i Picierskaha jurfaka, stvaralnik nielehalnych hurtkoŭ i redaktar «Mužyckaj praŭdy», jon abjazdžaŭ miastečki dy vioski, abviaščaŭ: «Nie narod dla ŭrada, a ŭrad dla naroda!» — i ŭrešcie ŭznačaliŭ paŭstańnie.
Kalinoŭski,«Kali Syn Božy, pryjdučy na hety śviet, ustalavaŭ praŭdzivuju vieru i za hetuju vieru tryvaŭ chrosnyja pakuty, to… dla taho, dzieci, Boh Najvyšejšy tryvaŭ za nas, kab zakon jaho byŭ užo viečny…» («Mužyckaja praŭda»).hreka-katalik , vieryŭ u Boha, što adroźnivaje jaho ad bolšaści revalucyjanieraŭ i narodnikaŭ jahonaha času, pierakananych biazbožnikaŭ.
Tak tajemna supała, što hod śmierci Kalinoŭskaha dla Dastajeŭskaha staŭsia klučavym. «U hety hod, — piša jon pra 1864, kali raptam pamierła jahonaja žonka, a potym i brat, — usio žyćcio majo pierałamiłasia papałam». Bijohrafy śviedčać: uzrušany, Dastajeŭski mienavita z 1864 piša svaje hałoŭnyja, najhłybiejšyja, suśvietna viadomyja ramany — «Złačynstva i pakarańnie», dzie vyjaŭlaje psichałohiju zła, «Biesy» — praroctva pra biezdań kamunizmu, i «Bratoŭ Karamazavych», kali ŭ troch bratach razhortvajecca ŭvieś razmach rasiejskaj dušy.
Z adnaho boku, kalinoŭskaje uzbrojenaje paŭstańnie, ź inšaha — dastajeŭskaje, skazanaje praź Ivana Karamazava: «Nivodnaja vyšejšaja harmonija nie vartaja ślazinki dzicionka…».
Fiodar Michajłavič
Dva biełaruskija
Chto zdolny prymiryć i źjadnać hetyja dźvie ŭspyški biełaruskaha duchu?
Toj, u Kaho vieryli abodva.
Toj, Chto žyvie i ŭ hłyboka biełaruskim pieražyvańni Dastajeŭskaha, i ŭ baluča biełaruskaj achviarnaści Kalinoŭskaha.
Chrystos — samaje Serca Biełarusi. Ad pakutnaj, samaaddanaj,
Hetak sama «dastajeŭščyna», ź jakoj vyrvany Isus, — psichałahičnaja kałamuć. Hetak sama «kalinoŭskaść» i biełaruski nacyjanalizm bieź viery — vidavočnaja niedarečnaść.
O, dvaistaja biełaruskaja duša! Uvieś čas azirajecca, jenčyć, kidajecca pamiž Zachadam i Uschodam, vajnoj i miram, piekłam i rajem… Chto moža dać supakoj i viarnuć cełasnaść hetaj błudnicy, hetaj pakutnicy?
Dastajeŭski śviedčyŭ pra Zbaŭcu (najvialikšaja biełaruskaja misija!) dla ahromnistaj impieryi, jakaja zabyłasia na Boha. Kalinoŭski addaŭ svajo žyćcio za bližnich, hetaj samaj impieryjaj pryhniečanych.
Ale Dastajeŭski impieryju apraŭdvaŭ; Kalinoŭski ž ź joju zmahaŭsia.
Adkryta, hvałtoŭna
Prorva dla biełaruskaj dušy, ukryžavanaj pamiž Dastajeŭskim i Kalinoŭskim.
Toje, u čym jany nie mohuć pahadzicca, — važna. Ale Toj, Chto ich abjadnoŭvaje — važniej.
Za kim iści biełarusu?
Za Kalinoŭskim? Za Dastajeŭskim?
Za Tym, za Kim išli jany abodva. Za Chrystom.